Rešpektovaná hudobná a producentská dvojica prichádza s novinkou, na ktorej účinkuje domáca hudobná špička naprieč hudobnými žánrami. Na albume Piesne na dobrú noc pracovali Robert Pospiš & Martin Sillay niekoľko rokov. „Piesne noci, nočné piesne, uspávanky. Nie je dôležité ako ich nazveme. Toto sú naše Piesne na dobrú noc. Osobné. Desať skladieb / 41 minút. Naše autorské skladby sa miešajú s uspávankami, ktoré nás chytili svojou hĺbkou. Vždy sme boli pesničkári. Vždy sme hľadali piesne. Také, ktoré s nami budú putovať roky,“ objasňuje vznik nahrávky Robert Pospiš. Album Piesne na dobrú noc vychádza ako digitálny release a od dnes ho poslucháči nájdu v ponuke všetkých streamingových služieb. Začiatkom budúceho roka vyjde nahrávka aj ako LP nosič.
„Mali sme v hlavách nahrávku, ktorá by bola plná akustických nástrojov a pulzujúcich zvukov. Počet hostí sa vyvíjal postupne, až sme skončili pri najväčšom počte mien v našej diskografii. Z veľkej väčšiny ide o našich blízkych priateľov. Zvyšok tvoria osobnosti, s ktorými sme chceli spolupracovať už dlhšie a myslím si, že po tomto nahrávaní ich môžeme považovať za spriaznené duše,“ dodáva k očakávanej novinke Martin Sillay. Posledným autorským singlom dvojice Robert Pospiš & Martin Sillay bola pieseň List do vetra, ktorá sa objaví na poslednom albume Milana Lasicu. Pre nahrávku Básnenie zložili Pospiš & Sillay jedenásť autorských piesní na texty slovenských básnikov. Na ich najnovšom štúdiovom albume Piesne na dobrú noc účinkuje absolútna špička domácej hudobnej scény. Sopranistka Eva Šušková, flautistka Sisa Michalidesová, harfistka Mária Kmeťková, huslista a violista Miloš Valent, violončelista Roman Harvan aj akordeonista Roman Harvan. „Je to album, ktorý sme s Martinom nosili roky v našich hlavách. V Piesňach na dobrú noc sú ukryté naše osobné príbehy. Tie láskavé ale aj tie temné. Starý svet sa stretáva s tým novým a naopak. Tak vnímame hudbu, tak vnímame umenie. Veríme, že vás naše nové skladby chytia a budete sa k nim vracať. O to totiž ide. Tak vzniká vzťah k umeniu ako takému. Piesne na dobrú noc sa rodili roky. A malo to svoj význam. Potrebovali čas,“ dodáva Robert Pospiš. Autorom obalu je rovnako ako v prípade všetkých singlov nahrávky Jan Skaličan.
„V Piesňach na dobrú noc sú ukryté naše osobné príbehy. Tie láskavé ale aj tie temné. Starý svet sa stretáva s tým novým a naopak. Tak vnímame hudbu, tak vnímame umenie. Veríme, že vás naše nové skladby chytia a budete sa k nim vracať. O to totiž ide. Tak vzniká vzťah k umeniu ako takému. Piesne na dobrú noc sa rodili roky. A malo to svoj význam. Potrebovali čas,“ uzatvára Robert Pospiš. Album Robert Pospiš & Martin Sillay vychádza vo vydavateľstve Real Music House, za ktorým stoja obaja autori a producenti nahrávky.
„Rok je knihou / audioknihou / albumom / spoločným príbehom. Je to prostredie, ktoré zachytáva časť veľmi špecifického obdobia. Na začiatku bola poézia. Každý deň som napísal jednu báseň. Krátku alebo dlhú. Vetu alebo iba slovo. Nemal som jasný koncept. Stovky básni som potom preriedil a výsledkom je ROK. Je to spoločné dielo v tom najčistejšom zmysle slova. So špecifickým formátom aj hlasmi. Úprimná rarita, ktorá vznikla z potreby vzniknúť.“
Robert Pospiš
Titul vychádza v limitovanom náklade v knižnom formáte. Vo vnútri knihy nájdete kód pre vypočutie samotnej audioknihy. Tlačená verzia obsahuje všetky použité básne Roberta Pospiša a slúži ako akýsi sprievodca sveta s označením ROK.
Ide o básne, na ktorých pracoval Robert Pospiš kontinuálne od marca roku 2020. Následne z nich vybral finálnu zbierku, ktorú narozprávali vzácni hostia. “Spoločne s Martinom sme vybrali ľudí, ktorí sú s nami nejako spätí. Rok je osobnou výpoveďou. Je to kolektívne dielo. Poézia/Denník/Ambientné prostredie/Príbeh. Tešíme sa na to, keď ho budú počuť poslucháči/čitatelia/fanúšikovia netradičných umeleckých foriem. Veríme, že ich zasiahne.”
Básne: Robert Pospiš – Poézia
Hudba: Robert Pospiš & Martin Sillay
Čítajú/Rozprávajú: Eva Šušková Lucia Piussi Maroš Hečko Nikolaj Nikitin Jozef Vlk Waldemar Švábenský Havran Michal Martin Solotruk Soňa Horňáková Brano Špacek Roman Harvan Peter Iždinský Tomáš Sloboda Eugen Prochac
Literárna redakcia: Eva Urbanová
Obal: Ján Skaličan
„Hiawatha je nahrávkou pre trpezlivé počúvanie. Je to príbeh. Legendy sa miešajú s osobnými zážitkami a naopak. Hiawatha reprezentuje dva roky našej hudobnej cesty. Na začiatku bola niekoľkodňová session a potom prišlo na rad hľadanie piesní. Pretože práve do nich sa snažíme zakonzervovať časť našich osobností. Je to celoživotné snaženie s niekoľkými krásnymi a silnými okamihmi. Veríme, že na ne poslucháči narazia aj pri ponorení do sveta nahrávky Hiawatha,“ hovorí o albume Robert Pospiš, ktorý je aj autorom všetkých textov.
Tú tvoria rešpektovaní hudobníci regiónu V4: spevák Robert Pospiš, gitarista Martin Sillay, trubkár Kornél Fekete-Kovács, saxofonista Nikolaj Nikitin, basgitarista Nenad Vasilić, klavirista Jancsi Rigó Jr. a bubeník Marián Ševčík. Prvým singlom z ich pripravovanej nahrávky Hiawatha je skladba 40 dní.
„Spojila nás chuť hľadať neprebádané hudobné svety. Spoločne sme sa pokúsili nájsť nový hudobný jazyk. Názov albumu je odkazom na indiánsku mytológiu. Fascinácia prírodou, nadprirodzenými silami a fenoménom snenia. To sú základné kamene deviatich pôvodných skladieb.
Každý z nás sa pohybuje vo viacerých hudobných žánroch. Zoskupenie Libertatem Ensemble je ich výsledkom,“ dodáva k vzniku medzinárodného telesa spevák Robert Pospiš, ktorý stojí aj za všetkými textami nahrávky Hiawatha.
„Pre skladbu 40 dní sme sa rozhodli z viacerých dôvodov. V ťažkých časoch, ktoré máme za sebou, symbolizuje niečo, čo máme všetci ako hudobníci spoločné. Chuť hrať, spievať, hľadať. Text piesne vychádza z viacerých mytológii.
Autorkou vizuálu albumu je slovenská výtvarníčka Mira Kubáňová.
“V priebehu niekoľkých mesiacov po nahrávaní sme s Robom vytvárali vlastný svet, ktorý spája hudbu so slovami. Naším cieľom bolo ponoriť sa do počúvania až vo forme istého druhu meditácie a vytvoriť prostredie, ktoré pôsobí priam mysticky. Hudobníci jedinečne uchopili túto atmosféru už od začiatku a my sme sa nechali viesť intuíciou, ktorej výsledkom je táto nahrávka,” dodáva Martin Sillay.
Album Spev tebe vznikol na motívy básni amerického básnika Walta Whitmana(preklad Martin Solotruk) v spolupráci so špičkovými zaoceánskymi hudobníkmi, z ktorých každý priniesol dielu iný hudobný vplyv. Basgitarista Stanley Banks,klavirista a organista John Peters a bubeník Taru Alexander, patria k výrazným menám americkej hudobnej scény. Okrem iných hrali s umelcami ako Alicia Keys, Etta James, Aretha Franklin alebo George Benson. Súčasťou zoskupenia je aj slovenská rodáčka s výnimočným soulovým hlasom, Hanka Gregušová,alias Hanka G, ktorá už niekoľko rokov žije a tvorí v New Yorku. Výnimočný zahraničný prínos na albume Spev tebe má aj svetoznámy autor komiksov a jeden z priekopníkov grafického románu, nemecký výtvarník Reinhard Kleist, ktorý zhotovil obal albumu.
Po samotnom vydaní slovensko-americkej nahrávky nasledovali koncerty v New Yorku a Washingtone. Koncom minulého roka k nim pribudli aj slovenské vystúpenia. K ambicióznemu projektu patrí aj dokumentárny film Amerika počujem tvoj spev režiséra a kameramana Petra Javor. Uzatvorením komplexnej pocty Waltovi Whitmanovi bude vydanie knihy Spev tebe – budúcnosť, ktorá sa pokrstí v novembri počas festivalu Ars Poetica. Publikácia bude obsahovať Whitmanove básne v novom preklade Martina Solotruka.
CD venované Jánovi Cikkerovi je inšpirované zborovou tvorbou skladateľa a ľudovými námetmi. Po úspešnom projekte venovanom Leošovi Janáčkovi Polajka/Nikolaj Nikitin ensemble with Miroslav Vitous – Tales from my Diary, prichádza nový projekt Roberta Pospiša a Nikolaja Nikitina s Martinom Sillayom a hosťami. Myšlienka spracovať hudbu Jána Cikkera vzišla od tímu Cikkerovho múzea v Bratislave.
Spolu s tvorivým tímom snažíme sa interpretovať nadčasové nápady a spoločenské témy, ktoré sú aktuálne aj dnes. Snažíme sa zachytiť hudobný výraz a atmosféru, ktorá by mala byť 105 rokov od narodenia skladateľa zachovaná. Priam alchýmiou bolo skúmať Cikkerov originálny kompozičný prístup v spracovaniach ľudovej hudby. Tým sme s Robom Pospišom dospeli k akémusi meta spracovniu ľudovej piesne. Cikkera ľudová hudba nesporne ovplyvnila, a naopak, jeho originálny kompozičný prístup dodal známym piesňam osobitý charakter a výraz. Zborovú tvorbu sme si nevybrali náhodou. Špeciálne nás zaujala tematika vojny, strachu a slobody, ktorú videl v prírode. Príroda akoby symbolizovala tvár slobody v človeku, v krajine a vlasti. V dnešnej dobe plnej strachu, spoločenských a politických zmien, akoby samotné názvy piesní opisovali svet okolo nás. Tak ako Cikker aktualizoval obsah ľudových textov vo svojej dobe, snažili sme sa my teraz aktualizovať jeho odkaz.
Sopranistka Eva Šušková, spevák Róbert Pospiš, gitarista Martin Sillay, violončelista Roman Harvan a akordeonista a klavirista Boris Lenko. Svojim prvým samostatným albumom Exodus chce originálne zoskupenie Polajka potvrdiť svoju silnú umeleckú a kreatívnu spätosť. Na svojom profilom albume sa súbor navyše predstavuje aj s čisto autorskou hudbou. Textovo sa Polajka na svojom debute opiera o básne velikánov poézie (John Donne, Arthur Rimbaud, Langston Hughes) a autorské texty Róberta Pospiša. Za pomoci intenzívnych textových podkladov chce Polajka reflektovať “vnútornú nervozitu“ súčasnej spoločnosti. Práve tento tvorivý prístup považujú hudobníci v problematike získavania nových poslucháčov “nemainstreamovej“ hudby za kľúčový. Spoločným menovateľom zdanlivo komplikovanej mozaiky je autorská hudba piatich hudobne mimoriadne aktívnych osobností domácej scény. Prirodzené spájanie rôznych hudobných svetov pretavila Polajka na nahrávke Exodus do ešte sugestívnejšej polohy. Album Polajka – Exodus vychadza vo vydavatelstve Real Music House.
Eva Šušková dodáva: „Je to naša – čisto subjektívna – reflexia na spoločenský vývoj, ktorá sa spolu s emóciami, čo sme si každý v čase nahrávania so sebou nosili, vzácne snúbila do niečoho mimoriadne silného. Až natoľko, že dodnes nevieme tie zvláštne momenty v štúdiu pochopiť. Neviem si predstaviť, že by sa podobný tvorivý génius mohol v budúcnosti zopakovať“.
Spoločným menovateľom zdanlivo komplikovanej mozaiky je autorská hudba piatich hudobne mimoriadne aktívnych osobností domácej scény. Prirodzené spájanie rôznych hudobných svetov pretavila Polajka na nahrávke Exodus do ešte sugestívnejšej polohy. Autorská tvorba v prepojení s autentickým poetickým jazykom. Polajka sa na svojom debutovom albume predstavuje ako suverénne zoskupenie s unikátnym hudobným výrazom.
Prípravy nahrávky Exodus zabrali viac ako 10 mesiacov. Aj tento fakt potvrdzuje, že pätica hudobníkov sa pustila na náročnú a intenzívnu tvorivú cestu. Album Exodus vznikal v štúdiu Real Music House a pod jeho zvukom a produkciou je podpísaná dvojica Robert Pospiš & Martin Sillay. Výtvarnú stránku nahrávky mal na starosti ďalší člen zoskupenia, violončelista a výtvarník Roman Harvan. Audio video ku skladbe Píseň doplnil svojimi kresbami Daniel Pastirčák, videosupport mal na starosti Andrej Kolenčík.
Hudobná dvojica Robert Pospiš a Martin Sillay prichádza s novým albumom. Nahrávka Balady je originálnou poctou tradičným ľudovým piesňam z rôznych kútov Slovenska. Jedenástka skladieb má ambíciu osloviť každého vnímavého poslucháča. Album Robert Pospiš & Martin Sillay vychádza vo vydavateľstve Real Music House.
„Už roky to bola naša vysnívaná nahrávka. Slovenské balady v novom zvuku. Vyberali sme z obrovského množstva piesní. Najdôležitejšia pre nás bola hodnota príbehu a zvuková atmosféra. Album sme nahrávali naživo s výbornými hudobníkmi. Violončelistom Romanom Harvanom a bubeníkom Juraj Šušaníkom. Žiadne špekulácie, zaujímala nás podstata skladieb. Rozhodli sme sa prerozprávať ich našim rukopisom. S výnimkou poslednej skladby sú všetky piesne doplnené mojimi textami. Pieseň Po hore, po hore je úplne autorská. Veríme, že poslucháčov osloví nová lyrika týchto nádherných piesní,“ opisuje nahrávku Balady Robert Pospiš. Spoločne s Martinom Sillayom sa postarali o zvukovú podobu albumu aj jeho produkciu. CD zároveň vychádza v ich vydavateľstve Real Music House. „Album otvára divoká Stojí hruška v sade. Je to surová skladba, zrejme najtvrdšia akú sme kedy nahrali. Aj preto sme sa ju rozhodli zaradiť hneď na začiatok. Balady pre nás symbolizujú určitú tvrdosť. Nechceli sme nahrať album s vyhladenou produkciou. Väčšina albumu pochádza zo živej session. Tento prístup podľa nás splýval s našim pôvodným úmyslom. Nahrať slovenské balady inak. Aj preto sme skladby prearanžovali tak, aby korešpondovali s našim hudobným cítením. Zmenami prešli aj texty. Cítil som, že im musím dodať osobnejší rozmer. Vznikli tak naše slovenské balady,“ dodáva Robert Pospiš. O obal albumu a výtvarnú stránku bookletu sa postaral výtvarník Palo Čejka. „Spoluprácu s Palom považujeme za kľúčovú. Bez podrobnejšieho vysvetľovania pochopil o čo nám ide. Jeho výtvarné cítenie splýva s hudbou albumu,“ uzatvára Martin Sillay.
Chce to čas. Čas a pravdu. Na nič iné sme počas nahrávania nášho nového albumu nemysleli. Začalo sa to ešte v decembri 2010. Vtedy som mal v prehrávači prvú verziu skladby Alebo O. Tri minúty a štyridsať sekúnd. Bola to nahrávka zo skúšobne. Zašumená a nevyhraná. Dve slohy, dva refrény a koniec. Nič. Začiatok niečoho, o čom sme sa s Martinom bavili celé roky. Generačná doska. O nás, o dobe, v ktorej žijeme. O ľuďoch, o neúspechoch, o radosti z ľudí, ktorí vnímajú umenie rovnako ako my. Poctivci. Takí, ktorí neklamú ani nehľadajú ľahšie cesty. Pre nich sme chceli nahrať našu novú dosku. Trvalo to dlho, ale o tom hovoríme neradi. Tak to má byť. Je jedno, či robíte album týždeň, alebo tri roky. Ak je na konci doska, s ktorou ste zžitý, urobili ste to dobre.
Čas nám zabrali príbehy. Mozaiky toho, čo sme prežívali. A zvuk. Počuli sme ho v našich hlavách a vedeli sme, že nebude zadarmo. Priestor, to slovo sme behom posledných troch rokov vyslovili asi tisíckrát. Dobrý album musí byť ako rieka, ktorá vás unáša. Tá naša trvá 66 minút. Z pôvodného materiálu zostalo 13 skladieb. Za každou z nich je konkrétny človek. Nie sú smutné, iba skutočné. Mladí ľudia, deti, matky, ženy, otcovia, kamaráti. A my. My dvaja s Martinom. Na isté obdobie sme sa v tom priestore stratili. Nedokázali sme zvládnuť tú masu nápadov. Vymazávali sme celé skladby, prehrávali tie uzavreté. Čakali sme na to, kým sa vyčistí nebo a my uvidíme podstatu skladieb. Čakali sme v našej malej skúšobni. Hádali sme sa, bojovali so zvukom a našimi názormi. Nakoniec ale vždy zvíťazila radosť z hudby. Je to krásna vec. Čistá a úprimná. Stále ju máme a sme za to vďační. Tá potreba nahrať silnú skladbu nás stále ženie dopredu. Únava sa stane druhoradá a vy hráte hodiny tú istú pasáž. Potom sa to ale stane a príde vlna šťastia. Nenávisť, Doba, My, Ukáže kam, Alebo O, Každý ma v sebe niečo dobré, Pieseň iného starca. To nie sú iba názvy skladieb, ale fragmenty nášho príbehu. Ak si Dobu vypočujete viac ako raz, pochopíte ho. Vieme, že to nie je hitový album, ani ten aké sa púšťajú na večierkoch. Jeden kamarát mi raz povedal, že s Martinom polarizujeme kolektív. Niektorí majú našu hudbu radi, iných irituje. A to je asi dobre. Človek sa mení, ale prejav zostáva. Túto dosku sme nahrali iba dvaja. Bez hostí. Všetky nástroje, ruchy, zvuky. Tak sme to chceli. Aj preto je to náš najosobnejší album. Po rokoch, čo s Martinom hráme sa už navzájom veľa nechválime. Jeho gitarové linky mi prídu samozrejmé. Ale nie sú. Martin je neúnavný spolubojovník. Vždy, keď povedal vetu: „Ešte chcem niečo vyskúšať,“ tušil som, že sme zase na začiatku. Každý kto nás pozná vie, že nie vždy sme príjemní. O tom to ale je. Dobré veci nie sú ľahké. Vieme, že Doba sa nebude páčiť každému, ale o to nám ani nešlo. Viem, že v našej krajine sú ľudia, ktorí ju pochopia. Dosky sa u nás nepredávajú, koncerty nebývajú vypredané a ľudia unavení z obrovského množstva hudby. Napriek tomu kapely nahrávajú nové albumy, skúšajú a veria. Veria, že sa nájde niekto, kto pochopí ich víziu a názor. Pri Dobe sme zistili, že neexistujú náhody. Chceli sme obal, ktorý by vystihoval našu hudbu. Iný. Taký, ktorý by niesol otlačok človeka, ktorý ho nosil v hlave. Zuzana Kmeťová takým človekom je. Keď sme sa s ňou po prvýkrát stretli strašne pršalo. Bavili sme sa o hudbe a dobrých obaloch. Potom Zuzka povedala, že práve skončila VŠVU a na katedre má práve pripravenú svoju magisterskú vernisáž. Vyrazili sme v daždi na Hviezdoslavovo námestie a Zuzka nás úplne odpálila. Jej fotky v sebe majú neskutočnú silu. Zuzka je poctivec. Nehovorí do prázdna. Nafotí fotky, ktoré vám nedovolia pochybovať. Aj preto sme šťastní, že nafotila náš booklet. Každá jej fotografia je zviazaná s našimi skladbami. Silne a raz a navždy. Naplno to vynikne v papierovom digipacku, z ktorého máme obrovskú radosť. Kúpte si ho, ak ste zvedaví.
Doba je konečne vonku a ja mám zmiešané pocity. Cítim, že sa skončilo určité obdobie. Navždy bude ale zakonzervované v našom novom albume. Bude tam a vždy, keď budem pochybovať o tom, či dokážeme nahrať dosku, ktorej by sme absolútne verili, bude tam ticho čakať. Tento album nie je iba o nás. Patrí všetkým, ktorí mu venujú 66 minút svojho času a budú si ho chcieť pustiť znova. Silné skladby nemá na svedomí interpret ale poslucháč. Nikoho nedokážeme presvedčiť o tom, že naša nová doska stojí za to. Je to na vás. Chceme, aby si Doba žila vlastným životom. Nechceme, aby upadla do zabudnutia. Úprimne. Záleží nám na tom, aby ju počuli ľudia, ktorí v našej hudbe nájdu aj svoje príbehy. Verím tomu, že sa to podarí. Tentokrát viac ako kedykoľvek predtým.
Osobná skúsenosť oboch interpretov prelínajúca sa celou dejovou osou trinástich skladieb kladie pred poslucháča obraz dvoch umelcov, ktorých svet prestal existovať a pritom sami potrebovali zistiť či ešte dokážu hudobne žiť. Autorské texty Roberta Pospiša v preňho natoľko špecifickom hlasovom prejave vytvárajú už v úvodnej piesni ‚Blízko vĺn‘ atmosféru vlastného konca i začiatku. Text umocňuje jednoduché, aranžmánmi až minimalistické, hudobné podanie, ktoré je vlastné pre celý sled platne. Album vznikol silou prostredia a okolností, ktoré sprevádzali hudobníkov tesnú dobu pred rozhodnutím ísť do štúdia. Sila emócii, ktorá charakterizuje obdobie dvoch umelcov vytvoriť spoločné dielo pre existenciu seba samého na poli umenia. Róbert Pospiš sa predstavuje ako talentovaný spevák a na gitare ho doprevádza Martin Sillay. V skladbe „Ten hotel patril nám“ si v duete zaspieva so spisovateľkou Dianou Mašlejovou.
„Prechod od dynamickej elektroniky k dvojhlasu klavíra a akustickej, respektíve elektrickej gitary je možné iba ťažko porovnávať. V súčasnosti už neexistujúci projekt Peoples je minulosťou, prítomnosť však otvára dvojici hudobníkov doposiaľ neprebádané obzory. Piesne plynúce za sebou v istom slede udalostí či osobitom druhu ponímania vlastnej existencie možno len neľahko označiť slovom album.
Osobná skúsenosť oboch interpretov prelínajúca sa celou dejovou osou trinástich skladieb kladie pred poslucháča obraz dvoch umelcov, ktorých svet prestal existovať a pritom sami potrebovali zistiť či ešte dokážu hudobne žiť. Autorské texty Roberta Pospiša v preňho natoľko špecifickom hlasovom prejave vytvárajú už v úvodnej piesni ‚Blízko vĺn‘ atmosféru vlastného konca i začiatku. Text umocňuje jednoduché, aranžmánmi až minimalistické, hudobné podanie, ktoré je vlastné pre celý sled platne.
V rámci príbehového poňatia Príchodov odchodov je temer nemožné určiť kľúčovú skladbu albumu – skôr je možné hovoriť o istom vrchole deja. Táto následnosť vyúsťuje najmä v duete ‚Ten hotel patril nám‘ v podaní prozaičky Diany Mašlejovej a Roberta Pospiša či v inštrumentálnej piesni ‚Paríž‘ s hosťujúcim saxofonistom Nikolajom Nikitinom.
‚Príchody odchodov‘ nemali za cieľ ponúknuť niečo nové na slovenskej hudobnej scéne, nemali ani šokovať, či prevalcovať ostatnú „konkurenciu“ – mali viesť k zamysleniu a vnútornej polemike. Výrazná intimita celej platne vedie poslucháča pokojnými momentami, ktoré eskalujú vo viacerých bodoch a znova upadajú do úvahovej roviny vnútra oboch interpretov. ‚Príchody odchodov‘ nikdy albumom neboli, sú skutočným príbehom.“
Zdroj: Hudba.sk