Chce to čas. Čas a pravdu. Na nič iné sme počas nahrávania nášho nového albumu nemysleli. Začalo sa to ešte v decembri 2010. Vtedy som mal v prehrávači prvú verziu skladby Alebo O. Tri minúty a štyridsať sekúnd. Bola to nahrávka zo skúšobne. Zašumená a nevyhraná. Dve slohy, dva refrény a koniec. Nič. Začiatok niečoho, o čom sme sa s Martinom bavili celé roky. Generačná doska. O nás, o dobe, v ktorej žijeme. O ľuďoch, o neúspechoch, o radosti z ľudí, ktorí vnímajú umenie rovnako ako my. Poctivci. Takí, ktorí neklamú ani nehľadajú ľahšie cesty. Pre nich sme chceli nahrať našu novú dosku. Trvalo to dlho, ale o tom hovoríme neradi. Tak to má byť. Je jedno, či robíte album týždeň, alebo tri roky. Ak je na konci doska, s ktorou ste zžitý, urobili ste to dobre.
Čas nám zabrali príbehy. Mozaiky toho, čo sme prežívali. A zvuk. Počuli sme ho v našich hlavách a vedeli sme, že nebude zadarmo. Priestor, to slovo sme behom posledných troch rokov vyslovili asi tisíckrát. Dobrý album musí byť ako rieka, ktorá vás unáša. Tá naša trvá 66 minút. Z pôvodného materiálu zostalo 13 skladieb. Za každou z nich je konkrétny človek. Nie sú smutné, iba skutočné. Mladí ľudia, deti, matky, ženy, otcovia, kamaráti. A my. My dvaja s Martinom. Na isté obdobie sme sa v tom priestore stratili. Nedokázali sme zvládnuť tú masu nápadov. Vymazávali sme celé skladby, prehrávali tie uzavreté. Čakali sme na to, kým sa vyčistí nebo a my uvidíme podstatu skladieb. Čakali sme v našej malej skúšobni. Hádali sme sa, bojovali so zvukom a našimi názormi. Nakoniec ale vždy zvíťazila radosť z hudby. Je to krásna vec. Čistá a úprimná. Stále ju máme a sme za to vďační. Tá potreba nahrať silnú skladbu nás stále ženie dopredu. Únava sa stane druhoradá a vy hráte hodiny tú istú pasáž. Potom sa to ale stane a príde vlna šťastia. Nenávisť, Doba, My, Ukáže kam, Alebo O, Každý ma v sebe niečo dobré, Pieseň iného starca. To nie sú iba názvy skladieb, ale fragmenty nášho príbehu. Ak si Dobu vypočujete viac ako raz, pochopíte ho. Vieme, že to nie je hitový album, ani ten aké sa púšťajú na večierkoch. Jeden kamarát mi raz povedal, že s Martinom polarizujeme kolektív. Niektorí majú našu hudbu radi, iných irituje. A to je asi dobre. Človek sa mení, ale prejav zostáva. Túto dosku sme nahrali iba dvaja. Bez hostí. Všetky nástroje, ruchy, zvuky. Tak sme to chceli. Aj preto je to náš najosobnejší album. Po rokoch, čo s Martinom hráme sa už navzájom veľa nechválime. Jeho gitarové linky mi prídu samozrejmé. Ale nie sú. Martin je neúnavný spolubojovník. Vždy, keď povedal vetu: „Ešte chcem niečo vyskúšať,“ tušil som, že sme zase na začiatku. Každý kto nás pozná vie, že nie vždy sme príjemní. O tom to ale je. Dobré veci nie sú ľahké. Vieme, že Doba sa nebude páčiť každému, ale o to nám ani nešlo. Viem, že v našej krajine sú ľudia, ktorí ju pochopia. Dosky sa u nás nepredávajú, koncerty nebývajú vypredané a ľudia unavení z obrovského množstva hudby. Napriek tomu kapely nahrávajú nové albumy, skúšajú a veria. Veria, že sa nájde niekto, kto pochopí ich víziu a názor. Pri Dobe sme zistili, že neexistujú náhody. Chceli sme obal, ktorý by vystihoval našu hudbu. Iný. Taký, ktorý by niesol otlačok človeka, ktorý ho nosil v hlave. Zuzana Kmeťová takým človekom je. Keď sme sa s ňou po prvýkrát stretli strašne pršalo. Bavili sme sa o hudbe a dobrých obaloch. Potom Zuzka povedala, že práve skončila VŠVU a na katedre má práve pripravenú svoju magisterskú vernisáž. Vyrazili sme v daždi na Hviezdoslavovo námestie a Zuzka nás úplne odpálila. Jej fotky v sebe majú neskutočnú silu. Zuzka je poctivec. Nehovorí do prázdna. Nafotí fotky, ktoré vám nedovolia pochybovať. Aj preto sme šťastní, že nafotila náš booklet. Každá jej fotografia je zviazaná s našimi skladbami. Silne a raz a navždy. Naplno to vynikne v papierovom digipacku, z ktorého máme obrovskú radosť. Kúpte si ho, ak ste zvedaví.
Doba je konečne vonku a ja mám zmiešané pocity. Cítim, že sa skončilo určité obdobie. Navždy bude ale zakonzervované v našom novom albume. Bude tam a vždy, keď budem pochybovať o tom, či dokážeme nahrať dosku, ktorej by sme absolútne verili, bude tam ticho čakať. Tento album nie je iba o nás. Patrí všetkým, ktorí mu venujú 66 minút svojho času a budú si ho chcieť pustiť znova. Silné skladby nemá na svedomí interpret ale poslucháč. Nikoho nedokážeme presvedčiť o tom, že naša nová doska stojí za to. Je to na vás. Chceme, aby si Doba žila vlastným životom. Nechceme, aby upadla do zabudnutia. Úprimne. Záleží nám na tom, aby ju počuli ľudia, ktorí v našej hudbe nájdu aj svoje príbehy. Verím tomu, že sa to podarí. Tentokrát viac ako kedykoľvek predtým.
